chuť

Anglický ekvivalent: taste

Význam

Chuťové vlastnosti vody sú podmienené prítomnosťou látok, ktoré sa do vody dostávajú prirodzeným spôsobom alebo sú dôsledkom znečistenia. Rozlišujú sa štyri základné chute vody – slaná, sladká, horká a kyslá. Ostatné sa označujú ako príchute a sú zmesou základných chutí (napr. zvierajúca, kovová, zemitá, trpká, železitá, mdlá, mydlová a i.). Chuť sa zisťuje len pri pitných vodách a vyjadruje sa opisom (slaná, sladká, horká, kyslá, prípadne sa opíše aj príchuť). Ochutnáva sa vzorka bakteriologicky neškodná a neobsahujúca toxické látky pri pôvodnej teplote alebo pri 18 až 20 °C, v osobitných prípadoch pri 40 °C. Zmyslové skúšky stanovenia chuti a pachu sú potrebnou súčasťou rozboru vôd a veľmi často rozhodujú o vhodnosti vody pre daný spôsob použitia.

Príklad

Na chuťové vlastnosti vplýva chemické zloženie vody a tiež vzájomný pomer medzi katiónmi a aniónmi. Z anorganických látok ovplyvňujú chuťové vlastnosti vody najmä zlúčeniny železa, mangánu, horčíka, sodíka, medi, zinku, chloridov, hydrogénuhličitanov, síranov, CO₂, ďalej rozpustené organické látky, plyny, fenoly, ropné látky a iné. Všeobecne možno konštatovať, že viac mineralizované vody sú chutnejšie, najmä v rozsahu hodnôt pH 6 až 7. Vody s vyšším pH ako 8 môžu nadobúdať lúhovú príchuť. Prítomnosť chloridových iónov v kombinácii so sodíkovými iónmi dáva vode slanú príchuť, ióny horčíka s iónmi síranov spôsobujú horkastú chuť. Horkastú chuť spôsobujú tiež živice, živicové kyseliny, alkaloidy a triesloviny. Sladkú chuť vyvolávajú látky typu sacharidov, kyslú chuť vyvolávajú všetky kyseliny.

Zdroje

Ilavský, J., Barloková, D., Biskupič, F., 2008: Chémia vody a hydrobiológia. Slovenská technická univerzita v Bratislave, Bratislava, 304 s.