Bičíkovce

Anglický termín: flagellates

Latinský termín: flagellata, mastigophora

Význam

Bičíkovce sú jednobunkové organizmy mikroskopických rozmerov s jedným alebo viacerými bičíkmi, pomocou ktorých sa pohybujú. Rozmnožujú sa nepohlavne pozdĺžnym delením a niektoré vytvárajú cysty na ochranu pred negatívnymi vplyvmi prostredia. Do tejto skupiny patria rastlinné (s plastidmi alebo bez plastidov – farebné aj bezfarebné) a živočíšne bičíkovce (bez plastidov - bezfarebné), ktoré nie sú vzájomne príbuzné – ich spoločným znakom je len prítomnosť bičíkov. K parazitárnym bezfarebným bičíkovcom patria leišmánie, trypanozómy, giardie, trichomonády a iné. Mnohé z nich patria k patogénom fekálneho znečistenia. Pozri aj bezfarebné bičíkovce a parazitické patogénne prvoky.

Príklad

K živočíšnym bičíkovcom bez plastidov (bezfarebné bičíkovce) patria napr. druhy rodov Leishmania (patria sem pôvodcovia leišmaniózy, ktorá sa vyskytuje v tropických a subtropických oblastiach), Trypanosoma (patria sem napr. druhy spôsobujúce chronickú spavú nemoc v západnej a strednej Afrike alebo Chagasovu chorobu v južnej a strednej Amerike), Trichomonas (napr. T. vaginalis je pôvodcom pohlavnej choroby) a Giardia. Bičíkovec G. intestinalis (syn. G. lamblia) žijúci v tenkom čreve človeka je jedným z najčastejších črevných parazitov človeka. Vyvoláva ochorenie nazývané giardióza, ktoré sa prejavuje hnačkami, bolesťami brucha, slabosťou, niekedy môže zapríčiniť i smrť. Ochorenie je rozšírené na celom svete, vyskytuje sa však najmä v oblastiach s nízkym hygienickým štandardom. Giardie sú aj pôvodcami chronického kataru čreva s občasnými hnačkami, ktorý pretrváva niekoľko mesiacov alebo rokov. Najčastejšie sa prenáša fekálno-orálnou cestou, pitím kontaminovanej vody alebo požitím kontaminovanej potravy. Na vyvolanie infekcie stačí 3-10 cýst na 100 litrov vody. Cysty giardií sú značne rezistentné a vo vode prežívajú dlhú dobu. Odstraňovanie giardií pri úprave vody sa uskutočňuje koaguláciou a filtráciou, ktorými sa odstránia cysty až s 99,8 % účinnosťou. Chlorácia, ozonizácia a UV žiarenie nie sú príliš účinné pri odstraňovaní cýst giardií z vôd.

Zdroje

1. Ali, S.A., Hill, D.R., 2003: Giardia intestinalis. Current Opinion in Infectious Diseases 16, s. 453-460.
2. Ambrožová, J., 2003: Aplikovaná a technická hydrobiologie. Vysoká škola chemicko-technologická v Praze, Praha, 226 s.
3. Bednář, M., Fraňková, V., Schindler, J., Souček, A., Vávra, J., 1999: Lékařská mikrobiologie: Bakteriologie, virologie, parazitologie. Marvil, Praha, 558 s.
4. Dolejš, P., 2001: Možnosti technologie úpravy vody při odstraňování parazitických prvoků Cryptosporidium a Giardia. Sborník semináře [Aktuální otázky vodárenské biologie], Praha, s. 123-127.
5. Kořínková, K., 2006: Obecná parazitologie. Univerzita Jana Evangelisty Purkyně, Ústí nad Labem, 88 s.
6. Letková, V., Goldová, M., Kočišová, A., 2010: Základy protozoológie. Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiaciach, Košice, 103 s.
7. Matis, D., 1997: Zoológia bezchordátov I. Univerzita Komenského v Bratislave, Bratislava, 288 s.
8. Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 496/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 354/2008 Z.z., ktorým sa ustanovujú požiadavky na vodu určenú na ľudskú spotrebu a kontrolu kvality vody určenej na ľudskú spotrebu.
9. Ondriska, F., 2012: Lexikón lekárskej parazitológie.
10.  Petrovičová, A., 1996: Chovanie ľudských patogénnych mikroorganizmov pri dezinfekcii vody. Zborník vedeckých prác z konferencie s medzinárodnou účasťou [AQUA 96], s. 66-69.
11.  Rittner, D., McCabe, T.L., 2004: Encyclopedia of Biology. Facts on File, Inc., New York, 400 s.
12. Smith, H., Evans, R., 2009: Parasites: Cryptosporidium, Giardia, Cyclospora, Entamoeba histolytica, Toxoplasma gondii and pathogenic free-living amoebe (Acanthamoeba spp. and Naegleria fowleri) as foodborne pathogens. In: de W. Blackburn, C., McClure, P.J. (Eds.), Foodborne pathogens: Hazards, risk analysis and control. Second edition. Woodhead Publishing Ltd., Cambridge, s. 930-1008.
13.  Volf, P., Horák, P., 2007: Paraziti a jejich biologie. Triton, Praha, 318 s.
14. Zahradnický, J. (ed.), 1991: Mikrobiológia a epidemiológia I. Osveta, Martin, 614 s.